Hovorili sme o zariadeniach, štandardoch, riešeniach ... ktoré nesú pečať HD . High Definition , čo v angličtine znamená High Definition . A v posledných rokoch sa módny koncept spojený s týmto vysokým rozlíšením nazýva HDTV alebo rovnaká televízia s vysokým rozlíšením . Skratky a slová, ktoré sa často používajú bez úplného pochopenia ich významu. Z tohto dôvodu sme sa rozhodli prediskutovať niektoré koncepty stojace za HDTV a predovšetkým to, čo zaujíma jednoduchého amatéra. Ten, kto nie je telekomunikačným inžinierom, ani nemá guru ašpirácie .
Prečo chcem mať vysoké rozlíšenie?
S príchodom veľkých tenkých televízorov používatelia zväčšujú veľkosť obrazovky, ktorú sme vložili do obývacej izby. Teraz tvoria 32 ′ televízory 40% trhu a televízory nad 37 ′, teda o 15% viac alebo menej. Problém je v tom, že zväčšením veľkosti obrazovky bez zlepšenia rozlíšenia vidíme menej kvalitný televízny obraz.
Pre začiatočníkov intuícia a logika. Ak existuje vysoké rozlíšenie, znamená to, že existuje aj nižšie, že? Jedná sa presne o štandardné rozlíšenie (SD) , definíciu na celý život. V televízii sa to premieňa na dva najpoužívanejšie systémy v analógovej televízii : náš PAL , ktorý je zakorenený takmer v celej Európe ( Francúzi sú veľmi jeho ), a NTSC, ktorý je rozšírenejší v Spojených štátoch a Japonsku .
Tieto systémy určujú, ako sa vytvárajú obrazy na obrazovke, to znamená počet zvislých čiar použitých v každom rámci alebo snímkach: 625 v PAL a 525 v NTSC. Aj keď je to lož, niektoré z týchto riadkov sa používajú pre teletext a ďalšie funkcie. Efektívne obrazové riadky sú 576 (PAL) a 480 (NTSC).
Tento počet riadkov predstavuje výšku obrázka v pixeloch , čo sú malé bodky, ktoré sa farebne rozsvietia a vytvoria celý obrázok. Obrázky, ktoré vidíme v televízii, sú tvorené týmito malými bodkami, hovoríme však o riadkoch, pretože tak, ako nás v škole učili matematiku, čiara je postupnosťou bodiek. A predovšetkým nám záleží na zvislých čiarach, pretože televízie ich čítajú zvisle. Mohli by to robiť horizontálne, ale sú v pohode.
A keď už hovoríme o rozlíšení, potrebujeme aj šírku, však? Šírka, vždy v pixeloch, je 768 pre PAL a 640 pre NTSC . To znamená, že pomer je 4: 3 ( 768: 576 a 640: 480 , v tomto poradí).
Obrázky sa zobrazujú rýchlosťou 25 snímok za sekundu (24 v kine). A robí to dvoma spôsobmi: väčšina starých tubusových televízorov používa techniku prekladania (v angličtine prekladané skenovanie , teda malé písmená i na konci niektorých štandardov rozlíšenia). Jednoducho vysvetlené, tento systém rozdeľuje každý snímok na dva ťahy, z ktorých každý obsahuje polovicu zvislých čiar (párne v jednom ráme a nepárne v druhom).
Druhým systémom je progresívny systém (označený malými písmenami p), v ktorom je obraz tvorený súčtom všetkých riadkov, ktoré sú zobrazené jeden po druhom a postupne (alebo postupne, ktorých slovník dáva veľa). Je to najbežnejší systém na počítačových monitoroch a v poslednej dobe aj na televízoroch.
Ani jeden systém nie je lepší ako druhý, pretože rovnako ako takmer všetko v živote ide o záležitosť preferencie. Technicky by sme mohli povedať, že progresívny je lepší, pretože zabraňuje skresleniu pohyblivých obrázkov. Ale prekladanie má výhodu „ukladania“, pretože robí iba dve čítania na snímku a vyžaduje menšiu šírku pásma .
A po tom všetkom tom chaose, ktorý pre nás ťažká váha Chema Lapuenteho vyžaduje, aby sme vysvetlili, čo je nové v televízii s vysokým rozlíšením?
No, veľmi jednoduché. Vylepšujú sa tak všetky tieto technické vlastnosti, ktoré sme práve opísali, zvýšenie počtu pixelov, riadkov, snímok za sekundu a zmena pomeru obrazovky k panoramatickému režimu ( 16: 9 ), ako aj zlepšenie kvality zvuku.
Nové štandardy sú: 720p (1280: 720 progresívne), 1080i (1920: 1080 prekladané) a 1080p (rovnaké, ale progresívne). Podrobnejšie sa im pozrieme v nasledujúcej kapitole tejto strhujúcej rozprávky.